Každá minca má dve strany. Toto všeobecne známe príslovie nám hovorí, že je potrebné nazerať na každú vec alebo situáciu z oboch strán, čo je nepochybne múdre a rozumné. Poďme trochu zhrešiť a preskúmať dnes len jednu stranu mince, teda jednu stranu ďalších troch mincí.

Tých s portrétmi ďalších slávnych cisárov, ktorých životné príbehy zachytil Gaius Suetonius Tranquillus, slávny rímsky polyhistor a literát, vo svojom rozsiahlom diele Životopisy dvanástich cisárov. V minulom článku sme vám priblížili osud známeho Caesara a jeho nasledovníka Oktaviána, ktorých biografiám boli venované prvé dve knihy. A dnes nazrieme do ďalších troch.

Kniha III. s názvom Tiberius pojednáva o živote a činoch Tiberia Claudia Nera. Kniha IV., ktorá dostala meno Gaius Caligula, obsahuje biografiu Gaia Caesara Augusta Germanika a kniha V., nazvaná Božský Claudius predstavuje životný príbeh cisára Claudia.

Tiberius Julius Caesar Augustus

Rímska mince z čias cisára Tiberia
Rímska minca z čias cisára Tiberia

Budúci cisár sa narodil v roku 42 pred naším letopočtom a pochádzal z veľmi starobylého a veľmi urodzeného rodu Claudiov. Po rozvode svojich rodičov a novej svadbe svojej matky sa stal adoptívnym synom cisára Oktaviána a po jeho smrti sa ujal vlády. Tiberius bol druhým rímskym cisárom. Vlády sa Tiberius ujal v auguste roku 14 nášho letopočtu. Počas nej vykonal úsporné hospodárske reformy, v rámci ktorých naplnil štátnu pokladnicu peniazmi, a súčasne ukončil politiku vojenskej expanzie a obmedzil sa na obranu existujúcich hraníc. V mladosti preukázal Tiberius vynikajúci vojenský talent pri vedení početných ťažení pri severnej hranici impéria, v čom mu bol nápomocný jeho synovec a adoptívny syn Germanicus. Potom sa vybral do Germánie, kde sa podieľal na potlačení povstania kmeňov v Ilýrii a Panónii, a venoval sa náprave účinkov rímskej porážky v bitke v Teutoburskom lese.

Na rozdiel od svojho predchodcu však nedokázal vychádzať so senátom. Vďaka tomu nadobudlo jeho panovanie tyranskú podobu. Po smrti Germanika zveril faktické riadenie štátu do rúk bezohľadného a ctižiadostivého prefekta Seiana a stiahol sa z Ríma do ústrania na ostrov Capri. Keď Seianova moc dosiahla také rozmery, že ohrozovala samotného Tiberia, nechal ho starý cisár roku 31 zosadiť a následne popraviť. Tiberiovým úmrtím v roku 37 prešla vláda na jeho prasynovca, Germanikovho syna Caligulu. V Suetoniovom diele je Tiberius podrobený silnej kritike a záverečné obdobie jeho vlády je vykreslené v ponurých farbách. Moderný bádatelia však zrevidovali jeho negatívne hodnotenie a vyzdvihujú ho ako svedomitého a uvedomelého politika.

Caligula, tretí rímsky cisár

Gaius Caesar Augustus Germanicus, známy pod priezviskom Caligula, vládol od roku 37 až do svojho zavraždenia o 4 roky neskôr. Bol synom Germanica, úspešného vojvodcu a adoptívneho syna cisára Tiberia, ktorý patril vo svojej dobe k najpopulárnejším verejným osobnostiam Ríma. Svoju prezývku Caligula, ktorá znamená topánočka, dostal v dobe otcových ťaženiach v Germánii.

Cisár Caligula na rímske minci
Cisár Caligula na rímskej minci

Historické pramene popisujú prvé mesiace Caligulovej vlády ako jedno z najšťastnejších období v histórii ríše. Cisárove činy sa vyznačovali štedrosťou voči ľudu i vojsku, hoci mnohé z nich boli vykonané z prostej politickej vypočítavosti. Šesť mesiacov po sľubnom začiatku svojej vlády sa Caligula nervovo zrútil a následne prekonal vážne ochorenie, zrejme encefalitídu. Obyvateľstvo celej ríše bolo úplne ochromené zármutkom a sympatiami k chorľavému Caligulovi. Z choroby sa síce vyliečil, ale nastal skutočný zlom v jeho správaní. Nespútane holdoval alkoholu a hľadal potešenie v rozkoši s chlapcami aj ženami. Tiež nariadil zabitie niekoľkých svojich verných, ktorí zasľúbili svoje životy bohom v prípade cisárovho uzdravenia. Z dôvodu údajného spiknutia dal zadržať svojho bratranca (a adoptívneho syna Tiberia) Gemella a otca svojej prvej manželky – Marka Júnia Silana, a prinútil ich k samovražde. Postupne zlikvidoval aj iných blízkych, o ktorých bol presvedčený, že pripravujú sprisahanie proti nemu. Neskutočne márnivým a hýrivým životom priviedol krajinu takmer k finančnému krachu, po ktorom zasiahol ríšu hlad nezistiteľného rozsahu.

Napriek finančným ťažkostiam realizoval množstvo stavieb, z ktorých niektoré boli určené verejnosti, iné nariadil vybudovať pre seba. Zdokonalil a rozšíril prístavy v Kalábrii a na Sicílii. Účelom týchto prác bolo zrejme zvýšenie objemu obilia privážaného po mori z Egypta, pravdepodobne v reakcii na predchádzajúce zásobovacie problémy vedúce k hladu. V roku 39 nechal vystavať monumentálne technické dielo – tri kilometre dlhý most dočasne spájajúci pobrežie v Baiach so susedným prístavom v Puteole. Hoci Caligula nevedel plávať, opakovane cez most išiel na svojom obľúbenom koni Incitatovi, oblečený v pancieri Alexandra Veľkého. Okrem toho dal zhotoviť dve obrovské lode, ktoré patrili k najväčším lodiam, aké kedy boli v antickom svete postavené. Menšia z nich bola určená ako chrám zasvätený bohyni Diane, väčšia mala slúžiť ako plávajúci palác opatrený mramorovú podlahou a nevyhnutným komfortným vybavením. Do histórie sa Caligula zapísal aj ako milovník a zároveň zlodej umeleckých cenností, preferujúci hojné poklady uložené v gréckych chrámoch.

V januári roku 41 bol úkladne zavraždený počas komplotu organizovanom dôstojníkmi pretoriánskej gardy, niektorými senátormi a členmi cisárskeho dvora. Pokus rímskeho senátu využiť jeho smrť na obnovenie rímskej republiky bol zmarený, keď vojaci pretoriánskej gardy vyhlásili za cisára Caligulovho strýka Claudia.

Tiberius Claudius Nero Germanicus – prvý cisár narodený mimo územia Talianska

Rímska minca s cisárom Claudiom
Rímska minca s cisárom Claudiom

Tento muž sa stal cisárom celkom nečakane, vo veku takmer päťdesiatich rokov, po zavraždení svojho synovca. Narodil sa v meste Lugdunum (dnešný Lyon vo Francúzsku), a stal sa tak prvým rímskym cisárom prichádzajúcim na svet mimo územia Talianska.

V dôsledku ochorenia prekonanom v detskom veku trpel rôznymi fyzickými vadami a jeho rodina ho vylúčila z účasti na verejnom živote. Dlhú dobu sa v súkromí oddával štúdiu dejín a za vlády svojho synovca Caliguly získal miesto konzula. Cisár ho totiž pre jeho domnelú duševnú obmedzenosť nepokladal za hrozbu, čo ho ušetrilo osudu podobnému mnohých jeho príbuzných a iných popredných Rimanov, ktorí boli usmrtení alebo poslaní do vyhnanstva. Po zavraždení Caliguly vyhlásila pretoriánska garda cisárom posledného preživšieho dospelého mužského príslušníka vládnuceho rodu, a teda práve Claudia.

Napriek nedostatku politických skúseností sa Claudius ukázal ako schopný administrátor a ambiciózny staviteľ, tiež prejavoval mimoriadny záujem o súdnictvo. So senátom udržiaval napäté a komplikované vzťahy spôsobené niekoľkými komplotmi a tvrdými postihmi niektorých jedincov. Desiatky popravených senátorov a jazdcov nevypovedajú ani tak o Claudiovej krutosti, ako skôr o slabosti jeho postavenia. Počas svojho panovania sa totiž ocitol vo vleku svojich manželiek: najprv Messalina, ktorá ho chcela v roku 48 pripraviť o trón, a po jej páde Agrippina mladšia. Hoci mal Claudius vlastných potomkov, po jeho smrti roku 54 sa ujal vlády Agrippinin adoptívny syn Nero.

Tak už poznáme príbehy z piatich mincí a piatich kníh. Zostáva teda ešte 7 cisárov a len 3 knihy, čo vyzerá na pekný zmätok. Počkajte si teda na pokračovanie.

Ešte nás čaká rok štyroch cisárov a záverečné životopisy.

Zanechajte odpoveď

Vložte svoj komentár
Zadajte svoje meno